Choď na obsah Choď na menu
 


Hra na schovávačku

28. 10. 2011
Opäť ho čakáš. Nemožeš sa dočkať, kedy vojde tými dverami a odovzdá ti papier s hlásením. Popravde, jeho hlásennie ťa veľmi nezaujíma, čakáš len na jedno. Na to, keď zostanete v kancelárii osamote a on sa zase bude pred tebou hrať na nevinného a nič netušiaceho. Jednoducho, musí vedieť, ako ťa to rajcuje.
Á… Zdá sa, že ti prišiel, už nemá možnosť skryť sa, ani za brata a ani za niejakú tú svoju cestu, na ktoré ho sám posielaš. Konečne je tu.
 
 
"Tak, vojak, kde máte hlásenie?!" začneš zdvorilo s menším sarkazmom v hlase.
On po tebe naštvane vrhne pohľadom. "Máte ju na stole, pane!" odsekne a chystá sa odísť, pravdepodobne, čo najďalej od toho tvojho úchylného výrazu.
"Neprikázal som vám odísť, vojak!" chladne sa usmeješ, a počuješ ako hlasno mu bije srdce, musí vedieť, čo ho čaká.
Čo ho neminie…
…pri tebe.
Skrýva svoje vzrušenie za tú odmernaú masku, ale… ty si sa vždy rád hral na schovávačku. Najmä, keď sa pred tebou snaží skryť tento chlapec.
"Pristúpte bližšie!" tá štipka panovačnosti v hlase sa mu nepozdáva a ani tvoj samotný rozkaz mu nie je po vôli.
Nesmelo spraví pár krokov k tvojmu stolu, zastane, stále si od teba drží istú vzdialenosť. Keď vidíš, ako sa pred tebou nepokojne ošíva a pohľadom skenuje kovové pracky svojich topánok, je nemožné, aby si sa neusmieval, tým úsmevom. Tým, ktorý máš vyhradený len pre neho.
Vstaneš zo svojej stoličky, prejdeš pred stol, konečne si tam, kde si chcel,
… pred ním…
Pravou dlaňou mu zdvihneš bradu. Konečne sa vaše oči stretnú, jemne sa usmeješ, keď vidíš jeho líčka zaliate červeňou a vľúdnejším hlasom mu šepneš do zlatých vlasov: "Vitaj…"
Potom hlavu skloníš k tej jeho a pomaly ho začneš bozkávať.
Ľavé, pravé viečko obťažkáš svojími hrubými perami, potom jedno, druhé líčko a na koniec si vychutnáš jeho ružovučké detské pery.
Jemne sa s nimi hráš, sem-tam zaťaháš zbami, prejdeš jazykom po konturách.
Rukami skĺzneš pod jeho červený kabátik, pod čierne tričko, hladíš ho po hrudi, jemnými pohybmi prechádzaš stále nižšie a nižšie. Keď sa dostaneš bledými prstami pod spodné prádlo, malý vzdych mu vykĺzne z pier. Jemne sa usmeješ. Aj ty si mu chýbal.
Voľnou rukou mu stiahneš nohavice zarovno s trenkami, jazykom si prejdeš po suchých perách, keď zbadáš, jeho nabudenosť.
Klakneš si pred neho. On na teba hľadí - aspoň pre tentokrát - priam s posvätnou úctou. Opatrne ho uchopíš do pravej ruky, priložíš k perám. Jazykom sa hráš s špičkou, predtým než ho celého pohltíš v teplých ústach. Zubami a jazykom prechádzaš po celej dĺžke, do uší sa ti za odmenu dostávajú tiché vzdychy rozkoše.
Prstami ľavej ruky sa chystáš vnoriť do jeho rozkošnej dierky. Prstom sa otieraš o stiahnutý otvor mladého tela. Sem - tam doň vkĺzneš, ale len troštičku, jemnúčko.
Keď cítiš, že nemá ďaleko k vrcholu, odhodláš sa a "dobyješ" prstom ten otvorček. A zrova v tej chvíli, cítiš v ústach známu lepkavú pachuť kovového alchymistu, sprevdázanú jeho hlasným vypísknutím. Skoro ti zabehne, tak sa začneš smiať.
Po chvílke kašlania sa mu pozreš do nechápavých a naštvaných očí.
"Vzdycháte ako baba, vojak!"
Jediné, čo stihneš pred ranou do hlavy zaznamenať sú jeho červené, zahanbené líca a pohľad zabijaka.
Keď sa dosmeješ, nad jeho detinskosťou a neschopnosťou príjmať tvoje ironické fóriky, zistíš, že je oblečený s rukou na kľučke.
"No tak Ed…" to je jediné, čo mu povieš, predtým ako treskne dverami.
A teraz ti zostáva jedine, čakať kedy sa opäť vráti. Pretože tento raz sa skryje nadlho...
 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.