Choď na obsah Choď na menu
 


Medvedík

30. 10. 2011

číslo 1

Jeho horúci dych ti ovieva ucho. So zadosťučinením počúvaš jeho chraptivé vzdychy a ty sám bojuješ s tým, aby si nevzdychal príliš hlasno. Jeho nechty sa ti zarývajú do bokov, stále hlbšie a hlbšie. Popravde, modriny ťa neminú, ale to nie je podstatné a už vôbec nie dôležité, teraz je dôležité len jedno, a to príde čoskoro.
 
Unavene ležíš na posteli, rukou si tieniš tvár pred dotieravým slnkom, ktoré si našlo medzeru medzi závesmi. Konečne sa cítiš uspokojený všetkými možnými spôsobmi. Viečka ti klesajú samé od seba, no predtým, než necháš únavu ovládnuť svoje telo, pozrieš naňho. Jediné, čo zbadáš, je jeho vypracovaný chrbát pokrytý zakrvavenými škrabancami, tvoja práca. Začne ti to byť ľúto, že si zničil niečo tak krásne, ako keď kvapky krvi hyzdia čerstvo napadaný sneh. Opatrne naťahuješ ruku, tak strašne sa ho túžiš dotknúť. Je vlastne skutočný? Prečo vždy odchádza? a Nenechávaj ma tu samého...! To je, čo ti víri v hlave zakaždým keď príde to 'potom', neznášaš to. Je to ako by ti trhal srdce.
Asi zacíti nepatrný pohyb z tvojej strany, otočí sa, zarazene pozerá na tvoju natiahnutú ruku.
"Deje sa niečo?" opýta sa tým svojím chladným hlasom.
Opatrne položíš ruku naspäť na posteľ a pritiahneš si ju k telu. Aj keď sa ti ešte po tele sem-tam kotúľajú
kvapky potu zamrazí ťa. Kde je ten horúci dych, ktorým ti, ani nie pred piatimi minútami, šteklil tvár. Bolí to, bolí to o to viac, pretože vieš, čo k nemu cítiš.
"Nič." to je jediné, čo povieš a zavrieš oči. Ešte chvíľu na teba hľadí, nechápe túto tvoju zmenu nálady.
Keď počuješ buchnúť dvere, stúliš sa viac do klbka. Teraz, keď odišiel je to ešte ťažšie a bolestivejšie.
 
 
"Dobrý deň, pán riaditeľ." vítajú ťa všetci v práci, s jemným úsmevom im odpovedáš, dnes nemáš náladu byť ten optimistický, ten hyperaktívny, ten "večne šťastný". Nie, dnes nie.
Zdraví ťa ja on, odzdravíš, ani naňho nepohliadneš. Aspoň tu máš nad ním 'navrch', keď už inde nie. Kútikom oka si všimneš jeho zarazený výraz. Je pravda, že dnes si tak strašne iný, zvláštne, že si to všimol aj on. Ten, ktorého nechápeš, nie že by si sa nesnažil to len on pred tebou stále uniká, ako keby si nechcel pripustiť, že by pri tebe mohol byť šťastný. Nie, odfrkneš si, on nechce byť šťastný, ale ... ty netúžiš po ničom inom, ako byť šťastný vedľa neho. On nikdy nemyslel na tvoje city.
Dnes ho budeš ignorovať ty, všetky city, trápenia a zúfalstvo sa snažíš schovať pod kamennú masku. Ale nezabúdaj on je v nej majstrom, nebude pre neho ťažké ťa odhaliť. Neustále cítiš na sebe jeho oči, s masochistickým sebazaprením sa otočíš jeho smerom s nevinnou otázkou: "Deje sa niečo?"
Zamračí sa, ty na neho hľadíš, aspoň raz, s neskrývanou aroganciou a odmeranosťou, i keď tvoje srdce plače.
"To by som sa mal spýtať ja." privrie oči a zahladí sa na teba ešte s intenzívnejším podtónom. Nenechá sa potopiť, je to predsa Uchiha.
"Nič." odpovieš s pokryteckým úsmevom a odchádzaš naspäť do svojej kancelárie.
Prečo to musí byť tak ťažké, prečo musí byť tak ťažké milovať ťa, Sasuke.
Keď prídeš do svojej kancelárie, čaká ťa na stole malé prekvapenie. Zarazene zažmurkáš na plyšové
zvieratko s okrúhlymi uškami. Chceš ho vziať, no tesne pred ním, ti do očí udrie úhľadne poskladaný papierik ležiaci vedľa neho. Roztrasenými rukami ho rozložíš a...
tvoju tvár opäť zdobí povestný úsmev.
 
Milujem ťa Usuratonkachi
 
*

číslo 2

~Pre krásnu blondýnku~
 
"Kto-kto..." okolo blondýnky, nie vlastne blonďáka sa zhromažďovala desivá aura, schytil plyšového a hlavne nevinného medvedíka sediaceho na jeho pracovnom stole pod krk.
"KTO TO KURVA BOL, UN?!!!!!" zareval na celú budovu, až povykukovalo pár zvedavých hláv z kancelárií a silne tresol medvedíkom o zem.
Bol zvyknutý, že na neho pokrikujú okolití chlapi, že jeho kamaráti vravia, o tom, že má krajšie vlasy ako dievča, dokonca si už začal zvykať aj na to, že ho niekedy balia nadržaní chlípnici v bare, ale že to preniklo, už aj do robty? Tak to je vrchol!
S diabolským a najmä vražedným leskom v očiach sa chystal rozšliapnuť medvedíkovi hlávku, keď ho za rameno chytila niejaká ruka.
"Prečo tu tak kričíte? A mimochodom, v mojej firme sa nehreší, kazíte mi tu morálku." povedal unaveným hlasom novopríchodiaci.
Blonďák stuhol, nahlas preglogol a trhanými pohybmi otočil hlavu na svojho šéfa, mykajúc pravým kútikom úst. Všetky zvedavé hlavy sa medzitým schovali naspäť odkiaľ vykukli.
"Gomenasi Itachi-san, un!" rýchlo sa uklonil až mu puklo v stavcoch.
Starší muž si povzdychol a začali si pomaly treť prstami koreň nosíka, ignorujúc blonďákovo jaukanie - zohol sa naozaj prirýchlo, keď tu zrazu jeho pozornosť zaujal malý hnedý medvedík, ležiaci na zemi stískajúc červený papierik.
"Čo to je?" šepol si skôr sám pre seba.
Blonďák, zabudnúc na všetku bolesť, zovrel ústa do maličkej priamky, vyvalil svoje už aj tak veľké oči a snažil sa tváriť, že o ničom nevie.
Tmavovlasý zdvihol medvedíka a začítal sa do lístočku, potom sa pozrel na blonďáka a zase na macka.
Blonďák si jemne povzdychol, čakal trápne náražky či iný druh výsmechu, no miesto toho sa jeho šéfik usmial, položil macka opäť ne jeho stôl, jemne ho pohladkal a s tým, že ak ešte raz bude nadávať v budove nedostane žiadne prémie, odišiel.
Blonďák ostal stáť ako obarený a ešte pár minút klipkal očami, či sa mu to nebodaj nesnívalo.
Potom, keď už hrozilo, že dostane tik do oka zasadol na svoju stoličku. Bradu si znudene podložil rukou a začal zazerať na plyšáka, ktorý ako by sa mu vysmieval do očí. Paranoja? Možno.
Keď zistil, že tento "očný súboj" nevyhrá, hodil sa na stoličku s rukami prekríženými na hrudi.
"Dobre, dnes ťa nespálim, ale len preto, že sa ťa zachránil sám Itachi-san." naštvane zafrflal smerom k medvedíkovi. Schyzofrénia? Nič sa nevylučuje....
Po chvíli, keď sa rozhodol, že mackovi bude najlepšie v poslednom šuflíčku sa rozhodol predsa len pracovať, keď už vážil toľkú cestu do tej roboty, a aj preto, lebo ak ho Itachi-san neuvidí makať, strhne mu tie prénie už naozaj!
 
"To si snáď niekto zo mňa striela, un?" zachrčal polohlasne, a prepaľoval nového - čierneho macka pohľadom. Stalo sa presne to isté, čo včera no miesto ~Pre Krásnu blondýnu~, na ňom bolo napísané: ~Tvoje boky ma tak rozpaľujú~
Tomuto macíkovi plánoval bolestivú smrť, lež história sa zopakovala vskutku celá, Itachi zachránil aj totho.
A tak sa to opakovalo aj na ďalší deň, a aj ten deň po tom ďašom dni, až sa stalo to, že bol šuflíček plný macíkov a blonďákovo odhodlanie trhať im končatiny väčšie a väčšie.
 
V piatok sa rýchlo pobral domov, čo najďalej od tých dietok Satanových, ako sám nazval nevinné hračky.
Budova zostala prázdna.
Takmer.
Tmavovlasý mladík sa prechádzal po firme, kontrolujúc, či každý z jeho zamestnancov už opustil svoje miesto, až došiel k blonďákovmu stolu. Sadol si na jeho stoličku a jemný úsmev zdobil jeho tvár. Dlhými prstami prešiel po pracovnej doske, potom pootváral všetky šuflíky a až v poslednej našiel to, čo hľadal. Všetkých plyšáčikov naukladal na stolík.
Vstal.
A predtým než odišiel domov konečne aj on, položil doprostred červeného s bielym lístkom:
 
~Chcem ťa, ty divoška~

Ako rád rozčuľoval toho chpalca.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.