Zmena
30. 10. 2011
"Ja, hovoril som s otcom… neviem, či to vieš..." blonďatý chlapec sedel na posteli svojho adoptovaného brata.
"Viem, Minato.." začal druhý chlapec monotónne.
"Otec. ... Si tu s nami päť rokov, prečo ho tak nevoláš?" obrátil na svojho 'brata' veľké modré oči.
"Nie je môj otec." zúžil chladné oči tmavovlasý chlapec.
Blonďák sklopil oči a niečo nesúhlasne odfrkol.
Tmavovlasý chlapec si prekrížil ruky na hrudi, oprel sa o dubové dvere svojej izby a zahľadel sa na skutočného syna jeho adoptívneho otca. "Včera mi to povedal."
"Včera? ... Mne to povedal dnes ráno." v jeho hlase zaznelo sklamanie.
"..." tmavovlasý si prezeral svojho 'brata' tváriaceho sa ako nešťastie samo.
"Ja, nechcem tam ísť Sasuke" zaťal ruky v päsť, "nechcem ísť k nemu." hlas sa mu strácal v šepote. "nenávidím ..."
"Nechápem prečo, je to najlepší učiteľ akého môžeš dostať" naklonil tmavovlasý hlavu trošku nabok a čiernymi očami skúmal chlapcovu reakciu.
"Nepoznáš ho," nechty sa mu zarývali do mäsa svojich dlaní.
"Je to tvoj krstný, nemáš sa čoho báť."
"Takže..." blonďák sa postavil a mieril k východu, "mi nepomôžeš presvedčiť otca, aby ma tam neposielal." konštatoval s miernym sklamaním ako prechádzal popri tmavovlasom chlapcovi.
"No tak Naruto," zastavil jeho ruku na kľučke vlastnou dlaňou, "aj ja si myslím, že ti to len pomôže. Veď si to priznaj, si úplne neschopný..."
Blonďák zvraštil čelo, "zrovna od teba" sťažka prehltol "som to počuť nechcel." stlačil dvere a rýchlo vyšiel z jeho izby.
Tmavovlasý očami vyprevádzal zdrvenú siuetu nevlastného 'brata' "Prepáč Naruto," zamrmlal zatvárajúc za ním dvere.
O desať rokov neskôr...
"Som tu, otec." ohlásil sa tmavovlasý muž k bledému blonďákovi sediacemu na masívnej stoličke a pozdravil ho miernym úklonom. "Volal si ma?"
Starší muž sa pokúsil usmiať na svojho druhého syna skrz bolesť, ktorá okupovala jeho relatívne mladé no nielen chorobou trápené telo. "Áno, Sasuke, volal." zachrapteľ. "Určite si si všimol, že moje zdravie neslúži tak ako kedysi." Tmavovlasý muž sa zamračil, nechcel to počuť, nie od neho, sám videl, že muž pred ním nie je na tom najlepšie. Že tá prestrelka s Yamadovcami si vzala väčšiu daň na jeho polozmrzačenom tele. Nechcel si to priznať, ale bál sa o toho starého muža, ktorý mu pomohol v najťažších chvíľach, keď mu vyvraždili rodinu, pomohol s pomstou, prijal ho za svojho a nakoniec ho vytrhol z temnoty, ktorá držala v moci jeho myseľ a srdce. On jednoducho nemohol um...
"Rozhodol som sa povolať Naruta späť" usmial sa a v jeho podliatych očiach znova plápolal ohník radosti.
"Naruta?" zopakoval tmavovlasý trošku zmätene, ale mohlo mu to byť zrejmé, keďže Naruto je jeho skutočný syn, zdedí rodinu on. Koľko je to rokov, keď sa videli naposledy?
Presne päť. Boli Vianoce a Kakashi sa rozhodol, že by pre Naruta mohlo byť celkom dobrým darom navštíviť svoju rodinu. Lenže to už nebol Naruto akého poznal, keď im bolo osem. Ten nemotorný plačko, ktorý bol viac na obtiaž ako na osoh. Ten, ktorý ho prišiel pred odchodom žiadať o pomoc, ten, ktorý tvrdil, ako veľmi nechce ísť za Kakashim. Nie, vtedy prišiel mladý muž, ktorý na každú otázku odpovedal stroho a jednoslovne. Ku Kakashimu, ktorého predtým toľko nenávidel, prejavoval úctu, rešpekt a oddanosť. Žiaden strach nebol vpísaný v jeho očiach. Kedysi mu závidel, on chcel aby ho učil Kakashi, jeden z najlepších nájomných vrahov a Minatov najvernejší podriadený. Pred desiatimi rokmi bol preto na Naruta neuveriteľne naštvaný, preto mu možno povedal to, čo blonďatého chlapca ranilo. Ale ten druhý Naruto, čo prišiel pred piatimi rokmi, mu nič nevyčítal, vlastne, nič mu ani len nepovedal, nevenoval mu ani len pohľad, nieto ešte slovo. Ktovie aký bude Naruto teraz, keď je to desať rokov ... keď jeho otec umiera.
Tmavovlasý muž stál pred dverami kancelárie svojho otca. Včera mu povedal, že Naruto má prísť dnes. Ktovie, či tu už je. Zaklopal. Keď sa ozvalo tlmené 'ďalej' vošiel do kancelárie.
"Volal si ma, otec?" spýtal sa ako vstúpil do miestnosti, no keď lepšie upriamil pohľad na osobu sediacu za stolom, uvedomil si, že ten muž nie je Minato, i keď podobu mu nemožno odoprieť. "Naruto?" spýtal sa prekvapene.
Blonďák na stoličke sa uškrnul. "Myslel som, že si ho tak nechcel volať."
Určite to bol Naruto. Len vyzeral inak ako si ho pamätal. Zlatavé vlasy mal o čosi dlhšie, po snedých lícach sa mu tiahli tmavé jazvy, na prstoch sa ligotali zlaté prstene, oblečený do drahého obleku a jeho oči, naozaj v nich zbadal červený záblesk, keď sa naňho pozrel? I keď si zachoval čosi z toho urevaného chlapca, mal pocit akoby oproti nemu sedel niekto cudzí, niekto neznámi. Premena bola ešte viac zrejmá ako pred piatimi rokmi. Takto ho zmenil Kakashiho výcvik?
"Ľudia sa časom menia Naruto." povedal pokojne.
Naruto jemne prikývol hlavou: "Ani nevieš akú máš pravdu...Sasuke." znova mohol zbadať v modrých očiach záblesk krvavo červenej.
Tmavovlasý prižmúril oči: "Kde je Minato? Pred chvíľou mi volal, aby som prišiel do jeho kancelárie."
"Hm, ktovie." šepol blonďák a zúženými očami si prezeral svojho 'brata'. "Ale volal aj mňa, takže by tu mal byť čoskoro."
Atmosféra nebola práve najprívetivejšia. Sasuke hľadal na Narutovi niečo, čím by mu pripomenul toho chlapca spred desiatich rokov a Naruto si meril Sasukeho ako dravá šelma budúcu korisť.
"Á ste tu už obaja." objavil sa pri dverách Minato na vozíku doprevádzaný sluhom, "tak môžeme začať." Sluha ho odviezol za vrch stola, z kadiaľ Naruto odišiel, keď vošli do kancelárie. Za chorľavým šéfom rodiny sa objavil Jiraja, rodinný advokát.
Keď si každý našiel miesto na sedenie, starší blonďák sa usmial na nich zoširoka. "Som tak, rád, že mám konečne pri sebe svojich dvoch synov." Pohľadom smeroval k Sasukemu "môjho adoptívneho syna a samozrejme môjho biologického syna Naruta." a potom sa usmial na mladšieho blonďáka.
"Ako viete, moje zdravie neslúži tak ako kedysi, to je aj dôvod prečo som zavolal Naruta naspäť." obaja chlapci mlčali. "To je aj dôvod, prečo som zavolal Jiraju." ukázal na sivovlasého muža očividne staršieho ako on sám. Tmavovlasý mladík sa zamračil, vedel presne, kam tím mieri, ale...
"Čo tým chceš povedať otec?" opýtal sa vážne Naruto.
"Chcem určiť dediča."
"Upokojte sa obaja" umlčal oboch synov, keď začali otvárať ústa. "Naruto, sám si si musel všimnúť, že som na tom zle a Sasuke ty to vieš asi lepšie než ktokoľvek iný, že mi neostáva veľa času."
Na mladých tvárach sa zjavila ľútosť a bolesť.
Po krátkej odmlke, sa otec 'rodiny', po menšom kašlaní, znova chopil slova: "Oboch vás mám rád, naozaj, najradšej by som bol aby ste to mohli byť obaja, ale ... moc by sa nemala deliť, nie v našej rodine, nezhody by..." muž sa odmlčal a pravačkou sa chytil za srdce.
"Mal si zostať v izbe, otec. Prišli by sme za tebou." staval sa Sasuke na nohy, no Minatova druhá ruka ho zastavila.
"Naležím sa ešte dosť, a toto chcem spraviť tu, kde nie som napojený na prístroje..." šepkajúc zavrel oči. Keď sa mu po chvíli upokojil dych, znova ich otvoril: "Naruto," obrátil sa k svojmu synovi, "zmenil si sa. Ako pozerám, Kakashi odviedol kus dobrej práce. Počul som o všetkom, čo si spravil a musím povedať, že som naozaj hrdý, že si môj syn." S trochou ťažkostí sa usmial na blonďáka, ten zdvorilo prikývol.
"Ďakujem, otec."
"Sasuke," upriamil sa na druhého muža, "pamätám si deň, keď si k nám prišiel, bolo to," muž sa na chvíľku odmlčal. "strašné za akých podmienok, ale som rád, že mi bol doprianý druhý syn, keďže Kushina..." muž sa opäť odmlčal.
"Ďakejm otec." prerušil ho tmavovlasý, aby si druhý muž nemusel jariť staré rany, chápal, čo myslel.
Blonďák sa na neho vďačne usmial. "Vždy si stál pri mne Sasuke, a úprimne si želám, aby si tak stál aj pri Narutovi, mojom nástupcovi." ukončil reč.
To bola Minatova posledná vôľa. Pri podpisovaní sa tmavovlasý muž cítil nesvoj, akoby jednoduchým napísaním svojho mena spečatil skorú smrť svojho otca. No keď testament podpisoval Naruto, zazdalo sa mu, že na jeho tvár vidí zle potlačovanú radosť. Ale pravdepodobne sa mýlil, nie určite sa mýlil, nech už sa blonďák akokoľvek zmenil za tie roky zmenil, neprial by otcovi smrť. O tom bol presvedčený, kým Minato nezomrel...
Všetko sa to stalo, keď boli spolu v letnom sídle Inuzukovcov. Posledné, čo im Minato kázal, bolo utíšiť rozbroje s touto rodinou. Šiel on, Naruto a traja ďalší muži. S hlavou druhej rodiny sa dohodli, že prídu len piati, a taký istý počet bude aj ich. Starý Inuzuka bol celkom prívetivý, predsa len jeho dlhodobý rival bol mŕtvy a teraz, keď nastúpila nová generácia, mohol by ich niejak zmanipulovať, aby uposlúchli jeho požiadavkám.
Všetko prebiehalo v poriadku, kým sa nezačalo hovoriť o istom území, skrz ktoré prebiehali všetky ich rozbroje. Inuzuka chcel jeden blok naspäť, ktorý im pred rokmi prebrala Minatova rodina a tým prišli o značné tržby.
Sasuke vedel, že v tom bude problém, a preto ich bol ochotný presvedčiť a pristúpiť na isté percento zo zisku. Tak by to spravil aj Minato, bez zbytočných rozbrojov. Lenže Naruto začal zúriť a pred jeho zrakom a zrakom Inuzukovho syna starého muža chladne zastrelil. Mladý chlapec s červenými lícami začal okamžite vyťahovať pištoľ, no padol na zem s prestrelenou lebkou rovnako ako jeho otec. Keď sa do miestnosti prirútili zvyšní muži stojaci na chodbe, traja z nich dopadli na zem s guľkou v lebke.
Sasuke, neschopný akéhokoľvek činu, sa len s rozšírenými očami pozeral na tú krvavú spúšť. Presne takto to vyzeralo, keď mu rodičov zabil brat. Len krv a ešte teplé telá.
Naruto sa vtedy ohliadol na šokovane stojacich mužov a prikázal: "Vypáľte to tu a ak vám v tom niekto bude brániť, zastreľte ho." Muži vystrašene prikývli a vrážajúc do seba išli splniť príkaz nového bossa.
"Zo-zošalel si?" ťažko prehltol tmavovlasý. "Toto otec nechcel!" hlas mu preskočil o oktávu vyššie. Minato sa aj napriek tvrdej konkurencii v biznise snažil konať mierne a čo najmenším počtom obetí, a teraz? Teraz Naruto zabil hlavu jednej z najvplyvnejších rodín a aj jeho dediča.
Blonďák chladne zavrčal a prešiel k šokovanému tmavovláskovy. Chytil ho surovo pod krk tak, že začal lapať po dychu, jeho ruky okamžite vyleteli k hrdlu a začal sa vyslobodzovať z toho zovretia. Nič nepomohlo, ani keď sa snažil muža od seba odtlačiť, Naruto naozaj zosilnel.
Blonďák sa zoširoka usmial, z toho úsmevu ho mrazilo, pritiahol si ho bližšie k sebe, tak že sa perami dotýkal jeho ucha. "Myslíš si, že sa starám, čo ten hnusný bastard chcel?" zasyčal.
"Inak vieš, čo je najvtipnejšie?" predhodil skôr rečnícky s miernym náznakom pobavenia. "Naozaj som nečakal, že mňa vymenuje za šéfa." Nasledovalo krátke uchichnutie, ktoré bodalo v ušiach. Aj, keď sa snažil viac, ruku zo svojho hrdla stále nedostal, keď už si myslel, že sa jej zbaví, zovrel ho silnejšie, až tak, že sa mu nechtami zarýval do kože, onedlho cítil ako mu po koži stekajú pramienky krvi. "Popravde som ho nenávidel." Horúcim dychom mu orosil líce. "Tie jeho prístupy, všetko riešiť len diplomaciou, nenásilne, ale to že poslal svojho syna k vrahovi na výcvik, a zabudol ho tam desať rokov, mu už tak neprekážalo." zavrčal a stisol mu hrdlo ešte silnejšie. "Doteraz nechápem, ako som prežil prvé dva roky." Keď už hrozilo, že sa Uchiha zadusí, hodil ho na zem. Sasuke sa okamžite chytil za krk a snažil sa nabrať vzduch do pľúc.
"Ale, teraz," blonďák venoval povýšený pohľad 'bartovi' "sa všetko zmení, a tebe, ak sa to nepáči." jeho tvár hyzdil krvilačný výraz. "Poznáš spôsob, ako sa dostať z mafie, nie?" posmešne odfrkol, na to sa otočil a odkráčal za sebou zanechávajúc mŕtve telá a tmavovlasého muža. Predtým než odchádzal mu s víťazným úškľabkom prikázal: "A teraz to tu vypáľ do tla!"
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.